štvrtok 30. júna 2011

Koniec dobrý, všetko dobré

Dnes sa Malému oficiálne skončil školský rok. Odniesli sme pani učiteľke bukrétu, zariadeniu sme podarovali za tašku autíčok z bohatej domácej zbierky a za odmenu sme si mohli odniesť plný fascikel výtvorov nášho Picassa.
Napriek tomu, že Malý strávil odhadujem tak polovicu školského roku doma, považujem jeho pobyt v materskej škole za úspešný. 
Základným úspechom je už len to, že si zvykol. Pokúšali sme sa ho totiž integrovať medzi rovesníkov aj rok predtým, ale bolo to fiasko. Malý bol ešte zjavne nezrelý: len plakal, a to nielen v škôlke, ale aj doma, mával nočné desy a panicky sa bál od nás pohnúť čo i len na krok. Jeho škôlkárska kariéra vtedy skončila ešte skôr, ako sa stihla vôbec začať. V septembri som mala teda obavy, ako to zvládne tentoraz. Bola som celkom príjemne prekvapená. No, úplne bez sĺz sa to nezaobišlo, ale tie sa objavili iba ráno doma a vyschli s príchodom do triedy. Postupne vymizlo aj to.
Taktiež sa pozitívne rozvinula jeho veku primeraná informovanosť o živote. Dokonca sme zatiaľ nezaznamenali žiadne detailné otázky ohľadom rozmnožovania, ani vulgárny slovník (ak nerátam výkrik "ty kokso!")
Výrazne sa zlepšil jeho grafický prejav. Ochotne kreslí, maľuje, vyfarbuje, strihá a modeluje, čo predtým doma zásadne odmietal a ak som ho aj nejako nahovorila na niektorú zo spomínaných aktivít, výsledok bol na zaplakanie. Naučil sa písmenká, vie ich napísať a pochopil princíp skladania slov z hlások. ("Maminka, vieš ako sa píše X? Ako krížik, len trochu viac rozkročený.")
V neposlednom rade sa zoznámil s rovesníkmi, našiel si kamaráta a trošičku sa na svoje pomery osmelil. Dobre som sa pobavila, keď na spoločnej fotografii vedel pomenovať všetkých chlapcov z triedy, ale dievčatá asi len dve. Skrátka, ťažká ignorácia druhého pohlavia, príznačná pre jeho vek.
Už spomínaným najväčším negatívom bola skutočnosť, že sa nezoznámil iba s rovesníkmi, ale aj s množstvom mikroorganizmov, ktoré nám následne strpčovali život priebežne po celý rok. Ale aj to je na voľačo dobré - snáď bude mať túto fázu úspešne za sebou ešte pred nástupom do školy.
Suma sumárum, pobyt v škôlke mu pomohol vo viacerých smeroch a dúfame, že ďalšie úspechy ho ešte len čakajú.
Ponúkam ukážky tvorby, ktorými ma milo prekvapil:


No a zlatý klinec na záver:
No nie som kočka?

streda 29. júna 2011

O sebavedomí a WC šoku

Dnes utŕžilo moje už aj tak značne nahlodané sebavedomie smrteľný úder. Aby som sa dopracovala k pointe, musím začať "od Adama".
Prvý raz som rodila po tridsiatke. Keď som prišla z pôrodnice, do pôvodnej hmotnosti mi chýbali dva kilogramy. Myslela som si, že som frajerka. Omyl. Malý nám obom dával pekne do tela a ja som nedostatok energie hojne dopĺňala sladkosťami. Lentilky som si sypala do úst po hrstiach a zapíjala som ich ovocným džúsom. Po troch mesiacoch som vážila ako pred pôrodom. Dolu to išlo horko-ťažko, lebo nikdy som nebola "cvičiaci" typ a zo stravy som si nemienila vytvoriť nový životný štýl. A tak som sa z konfekčného čísla 38 posunula na 42.
Druhý raz som rodila po tridsaťpäťke. Zaumienila som si, že neurobím tú istú chybu. Nebudem sa pchať sladkosťami a nebudem večer zobkať nezmysly. Figu drevenú! Znova frčím na cukor a snažím sa zúfalo, aby som do konfekcie č. 42 nemusela vťahovať faldíky na bruchu. Nedarí sa mi. Utešujem sa tým, že kým kojím, nebudem to riešiť (samozrejme to neznamená, že sa načisto zopsujem a jedna celá Milka k poobednej káve sa stane normou). Lenže, necítim sa dobre. Vonku sa maskujem za kočík a aj keď to nie je vôbec fér, s úľavou pozorujem mamičky, ktoré sú na tom horšie ako ja.
No a dnes - konečne sa dostávam k meritu veci - sme boli na návšteve u našich. Po istej dobe som sa uchýlila tam, kam aj králi chodia pešo. WC je moje útočisko, tam na mňa nikto nemôže! Sedím si sedím a nebudem tu dopodrobna líčiť všetky detaily tejto delikátnej situácie, keď sa tu zrazu pod mojím pravým stehnom ozve zlovestné PUK! Šokovaná sa zdvihnem a neverím vlastným očiam: zlomila som záchodovú dosku!
Darmo ma naši utešovali, že to bola len otázka času, že to mohlo prasknúť hoci aj pod mojím dvadsaťkilovým synom. Zvyšky môjho sebavedomia už spláchla kanalizácia. 
Zadovážim si burku a bude pokoj. Budem si pripadať menej nápadná...

utorok 28. júna 2011

O sťažených podmienkach

Za posledné dni som postúpila do vyššieho levelu, čo sa obtiažnosti životných podmienok týka. A myslím, že som v ňom zatiaľ nahrala dosť bodov, aj keď je to napínavé.
Tak napríklad, Malého som do škôlky napokon neposlala. Už má teda prázdniny, potvora. Masochisticky som si skomplikovala život, ale aspoň môžem kvôli nemu pokojne spávať. 
To "pokojné spávanie" myslím výlučne metaforicky. Slečnin rozmnožujúci sa chrup nedá spávať ani jej, ani mne. Posledných pár nocí prefňukala, dni premrnčala, soplík jej stále z malého nosa tečie prúdom, kaká častejšie ako zvyčajne, tuhú stravu nechce - nanajvýš pár lyžičiek, keď sa mi podarí dostatočne ju oblafnúť. Dúfam, že už sme vo finále a horné jednotky vykuknú čo nevidieť. (Teda radšej vidieť.)
Okrem toho sa naša druhorodená naučila stáť v postieľke. Má sedem mesiacov a týždeň. Kam sa tak ponáhľa, neviem. Ak to takto pôjde ďalej, o mesiac už bude chodiť, v roku bude plynulo rozprávať a v piatich zmaturuje... Pre mňa to znamená jej zvýšenú ostrahu ešte aj v postieľke a v ohrádke, pretože Slečna sa síce trasľavo na krivých nožičkách postaví, avšak návrat do sedu alebo do ľahu už býva menej elegantný a občas aj poriadne bolestivý. 
Bolestivý bol aj jej včerajší kaskadérsky zoskok z postele hlavou napred. Spí totiž na posteli, obložená všeličím možným. Preložiť ju spiacu do postieľky je Mission Impossible, nakoľko má teraz taký ľahký spánok, že sa okamžite preberie. No a nevystihla som okamih, keď sa prebudila. Nakoľko už v pohode štvornožkuje, nejaký mantinel z perín a vankúšov je predsa pod jej úroveň. Prvý raz som ju takto podcenila ako štvormesačnú, keď som neverila, že sa pregúľa až na kraj postele a na dve minúty som sa vzdialila. Pregúľala sa. Dúfam, že až si tento kompromitujúci materiál prečíta niekto kompetentný, nebude u nás v najbližšej dobe zvoniť sociálka.
Poslednou výraznou komplikáciou je špina a hluk zvonka. Pozorujem zatepľovacie práce na bytovke oproti a pomaly budem už aj ja odborník. Vŕtajú a vŕtajú, až sa nám trasú múry, búchajú, trieskajú a pokrikujú na seba slovníkom štvrtej cenovej. Nechať otvorené okná je samovražedný počin, lenže v tomto teplom počasí je to, žiaľ, aspoň občas nutné. A to nehovorím o všadeprítomnom polystyréne. Dokonca stačí otvoriť kufor auta a snežia vám oproti biele guľôčky. 
A tak trávime veľa času vonku. Je to liek na hluk, špinu, mrzutosť, aj pocuchané nervy. Slečna sa v kočíku uloží bez problémov. A keď aj nespí, aspoň má na čo čučať a zabudne na boľavé ďasná. Malý tiež chodí von pomerne rád. Už som si zvykla na jeho otázky a komentáre a bavím sa. Naposledy sme napríklad prechádzali okolo jednej viechy. Malý vtiahol do seba puch storočného cigaretového dymu a prepáleného oleja a zahlásil: "Maminka, mne voní tento smrad!"
So zvedavá, kedy nahrám dosť bodov, aby som sa posunula do ďalšej úrovne.

nedeľa 26. júna 2011

Dať či nedať?

Môj posledný príspevok bol o šialenej strede. Lenže ono tých šialených dní bolo viacero za sebou. Je nedeľa večer a ja namiesto toho, aby som zregenerovaná po víkende s elánom vyhliadala nový týždeň, sedím tu ako odšťavený citrón a nútim vyčerpaný mozog k riešeniu shakespearovskej dilemy: Dať či nedať?
Malý totiž strávil podstatnú časť minulého týždňa doma. Skolila ho nejaká ľahká viróza, lebo pár dní teplotoval bez iných príznakov. Už je zas zdravý. Lenže pobyt v domácom prostredí mal na neho aj iný ako pozitívny dopad: nudil sa ukrutne a podstatne sa zhoršili aj jeho žiarlivostné prejavy. Miestami je úplne neznesiteľný; navyše začína byť drzý a odúva sa. Dnešný deň bol vyvrcholením týchto negatívnych tendencií. Boli sme navštíviť svokrovcov a náš prvorodený sa dokonale vyfarbil: bol naštvaný, nič nechcel, za všetko zúril, chodil žalovať (Babke na mňa, Drahého aj na Dedka D.), vymýšľal si činnosti, z ktorých deväťdesiat percent bolo nevhodných, skrátka, išlo mu. Babka je Malého neplatená advokátka, a tak priestor na výchovné manévrovanie bol značne obmedzený a náš koťuha-syn si je toho plne vedomý. Mám pocit, akoby som ťažila hnedé uhlie, a nie trávila víkendový deň v kruhu rodiny. A tak tu sedím ako chcíply vecheť a neviem, či Malého dať, či nedať zajtra do škôlky.
Pre hovorí podstatná časť už napísaného. Plus blížiaci sa termín na odovzdanie jednej práce, ktorá si vyžaduje aspoň tri pokojné predpoludnia, kedy by sa ma mohol zmocniť tvorivý duch. Ak bude doma Malý, zmocní sa ma akurát tak zúrivosť, bezradnosť a sebaľútosť. A za to peniažky nedostanem.
Proti hovorí okrem iného aj fakt, že od štvrtého siedmy by sme sa chceli zúčastniť týždňového pobytu v kruhu našich veriacich priateľov a posledné, čo potrebujem, je, aby sa ho s nami účastnil aj ďalší škôlkarsky vírus. Navyše, ide len o štyri dni, pretože v piatok sa začínajú prázdniny. Tých pár pokojných predpoludní ma z biedy pravdepodobne nevytrhne.
A teď, babo raď! 

streda 22. júna 2011

O šialenej strede

Nemám rada stredy. Od posledného víkendu je už dosť ďaleko na to, aby sa človek cítil unavený. Zároveň však je nadchádzajúci víkend v nedohľadne, takže sa niet na čo ešte veľmi tešiť.
U nás sa k tomu pridáva aj fakt, že je to Drahého najdlhší pracovný deň a domov prichádza o šiestej večer, plus-mínus. Keď je však okrem toho doma Malý, a navyše chorý, tak to je už poriadna pecka.
Aj dnešná streda patrila medzi dni, ktoré sa dajú prežiť len na jeden nádych: ráno sa treba zhlboka nadýchnuť a šliapať až do večera. Ak vypustíte paru skôr, neprežijete...
Scéna 1: Je ráno, osem hodín. Slečna je už od šiestej hore a zjavne sa jej chce spať. Zašívam sa s ňou preto do zadnej izby, aby som ju v relatívnom pokoji uložila k spánku. V relatívnom, pretože panelák 20m oproti nášmu domu zatepľujú a usilovní robotníci už od siedmej svedomito búchajú, vŕtajú a pokrikujú na seba. Keď si však Malý začne vo vedľajšej izbe veselo bubnovať do taktu o radiátor, vyletím ako fúria. Syna som spacifikovala, na pracujúcu triedu vonku nemám páky. Vraciam sa k Slečne, ktorá medzitým fňuká a dožaduje sa svojho. Je to prísavka. Spokojne pozorujem, ako sa jej zatvárajú oči, ako sa jej telíčko uvoľňuje a začína pravidelne dýchať... keď sa vtom ozve hysterický rev odvedľa: "Maminkaaa, maminkaaa, ja sa tu strašne bojííím, poď seeem!" Slečna vytreští oči a je po spánku. Letím za Malým, ktorý ziape, akoby ho na nože brali. Zo zadnej izby ziape Slečna. Ja ziapem na Malého, nech mi okamžite vysvetlí, čo to má znamenať. Dozviem sa, že môj päťročný syn sa na smrť vydesil polozvädnutého kvetu... Vysvetlím. Vo váze mám gerbery. Žlté so žltým stredom a oranžové s čiernym stredom. Malý sa v mojej neprítomnosti prizrel bližšie jednej ovisnutej oranžovej a zdúpnel, pretože čierny stred sa mu zrazu povážlivo podobal na OKO. Z vázy na neho čiernym okom hľadela polozvädnutá gerbera, no skrátka, hrôza! Myslela som si, že ma klepne. Slečna sa medzitým upokojila, ale vďaka tomuto cirkusu nám vyškerená robila spoločnosť ešte ďalšiu hodinu.
Scéna 2: Je pol dvanástej. Sedím v kuchyni a snažím sa do Slečny narvať obed: cukinu so zemiakom plus jablko. Dedko V. sa vyjadril, že to musí byť gebuzina hodná vykrmovania čuníka. Náš čuník však proti chuti nič nemá, len sa nudí. A tak dieťaťu mávam pred nosom plyšovým škrečkom a čakám na okamih, keď sa mi naskytne šanca šupnúť do polootvorených úst ďalšie sústo. Z obývačky sa ozýva Malý, ktorý maľuje vodovkami a láka ma k sebe každé dve minúty, aby som mu pochválila tvorbu. Konečne sa Slečna naobedovala a ja sa narýchlo púšťam do prípravy obeda pre zvyšok rodiny. Menu bude jednoduché - tekvicová omáčka. Jedlo nenáročné na čas, ale u nás náročné na nervy. Slečne je dlho a fňuká, potom mrnčí a neskôr už solídne reve. Malý stále maľuje a nosí mi výtvory, ktoré je treba patrične okomentovať. Začínam mať pocit, že by som potrebovala vystriedať. Lenže striedačka je prázdna... Dováram obed, beriem na ruky Slečnu. Malý domaľoval a robí poriadok. Hlási: "Pohár na štetcovú vodu som umyl." Pochválim ho. "Aj poutieral," dodá a o mňa sa pokúšajú mrákoty. Položím Slečnu (okamžite sa rozreve) a so zlým tušením idem do kúpeľne. Je to tak. Uterák hýri farbami. Okamžite ho musím preprať.
Niekedy mám pocit, že potrebujem dovolenku. Lenže, márna sláva, ja už oficiálne na jednej som... 
Hrôzostrašná gerbera s okom.

utorok 21. júna 2011

Lovu zdar!

Dnes som bola po dlhšom čase na love. No netreba si ma hneď predstavovať v kamizole s flintou na pleci. Revírom totiž bolo miestne trhovisko a zamýšľanou korisťou letné šaty a šľapky.
Ráno sme sa teda so Slečnou vybrali na tento dobrodružný výlet. Na trhovisku sme sa stretli s Babinkou, ktorá ochotne kočíkovala vnučku, kým ja som rýchlo prechádzala od jedného stánku k druhému, hľadajúc vhodný tovar. Bolo zaujímavé pozorovať, ako mocne ma ovplyvnil pobyt na materskej. Stáva sa zo mňa asociál. Prvých pätnásť minút som totiž len bezcieľne blúdila medzi ľuďmi, oči mi skákali z predmetu na predmet a mozog nestíhal spracovať toľké množstvo podnetov: topánky a oblečenie najrozmanitejších tvarov a farieb ("nechsapaci, vyskusaj!"), ovocie, zelenina, pekárenské výrobky, kabelky, občerstvenie a hlavne tváre, tváre, tváre! Nedokázala som sa skoncentrovať, chvíľami ma dokonca chytala panika a silná chuť zutekať. Hmm, kam sa podela učiteľka - profíčka, ktorá sa denno-denne stretávala s hlučným davom a nemala s tým najmenší problém??? Po chvíli som sa spamätala, ale tvrdiť, že som sa v tejto disciplíne vyžívala, by bolo trúfalé.
Obuv som nakoniec zohnala, šaty boli sklamaním; poistila to aspoň sukňa. Ešte Drahému gumené šľapky (tomu sa kupuje veľmi jednoducho. Na otázku "Ake sislo?" stačí odpovedať "To najväčšie, čo máte."), Slečne cukinu, zbytku rodiny kus melónu na mlsanie a bola som hotová. Doslova.
Slečna sa chovala veľmi spôsobne. Pospala si a potom hýrila šarmom. Zdá sa, že množstvo podnetov, ktoré mňa miatlo, ju privádzalo do nadšeného vytrženia. Nuž, je to baba zvedavá.
Lov bol teda nakoniec úspešný a nebyť toho, že Malý začal poobede horúčkovať, bol by to fajn deň.
 

pondelok 20. júna 2011

O manželstve

Asi budem trocha sentimentálna, ale mám dôvod. Dnes totiž oslavujeme výročie svadby. Ani sa mi nechce veriť, že už trináste. Aj keď napríklad takí moji rodičia, ktorí spolu žijú v zväzku manželskom ešte o rok dlhšie než som ja na svete, sa môžu smiať do hrsti a len mávnuť rukou.
Keď som sa dnes trocha hrabala na internete v snahe vyňuchať nejaký pekný citát o manželstve, použiteľný pre tento príspevok, ostala som najprv sklamaná, neskôr priam pobúrená. Citátov milión, ale 95 percent z nich sú ironické, sarkastické, niektoré vyslovene stupídne a iné zas otvorene pohrdlivé. Je to tak; inštitúcia manželstva začína mať v dnešnej dobe cenu handry, do ktorej si moderný človek utrie jedovatú penu od úst. Práve preto si vážim tým trinásť rokov, prežitých vo vzťahu, o ktorom som vďaka Pánu Bohu nikdy nemusela zapochybovať.
Priznám sa, že súčasnému trendu chápania lásky a vzťahov málo rozumiem. Mám pocit, akoby išlo len o to, čo najdlhšie si udržať ten vzrušujúci pocit zamilovanosti a šteklivého napätia. Ak sa práve toto začína časom konečne pretavovať do čohosi stabilnejšieho, pevnejšieho a podľa mňa dokonca krajšieho, pre mnohých to zrejme začína byť signál, aby dvihli kotvy. Domnievam sa, že toto je jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý sa dnes toľko ľudí vyhýba manželstvu. Neviem, ale mne by nevyhovovalo žiť s niekým s vedomím, že sa na mňa dotyčný z nejakej príčiny "nechce viazať".  
A tak aj napriek tomu, že sa mi už tep nestrojnásobí, len čo začujem vo dverách Drahého hlas, môžem povedať, že ho stále milujem. Za to, že miluje Pána Boha a chce Ho poslúchať. Za to, že miluje naše deti a je ochotný urobiť pre ne prvé aj posledné do roztrhania tela. Za to, že zatiaľ vždy stál pri mne a na mojej strane, keď bolo treba. Za to, že svojou miernou povahou predišiel mnohým konfliktom. Za to, že ma stále považuje za krásnu, aj keď už dávno nemám ideálne miery. Za to, že sa stále rád vracia k nám domov. A je toho viac.
Tak si do ďalších dní želám všetko najlepšie!

nedeľa 19. júna 2011

O pečení a záhrade

Keď má Malý dobrú náladu, berie sa mi pomáhať. Utrie príbor a nerozbitné kusy riadu ("Maminka, utrel som DVE NOŽI naraz!"), ustelie posteľ, snaží sa zametať. Ale úplne najobľúbenejšou pomocou je pečenie koláča. Trvá nám to síce dlhšie a občas sa kde-čo rozsype či rozleje, ale za tú radosť to stojí. Aj dnes sme sa venovali tejto aktivite, vzhľadom na to, že v záhrade zrejú ríbezle ako najaté.
Pod záhradou treba rozumieť niekoľko árov starostlivo obrábaného pozemku za svokrovským domom. Úžitok z toho máme aj my, hoci popri deťoch pomáhame podstatne menej ako kedysi. A tak podľa sezóny sa napchávame domácou mrkvou, petržlenom, paštrnákom, hrachom, fazuľou, kôprom, rajčinami, paprikami, tekvicou, patizónmi, baklažánmi, uhorkami, šalátom, cibuľou, zemiakmi a samozrejme ovocím, ako napríklad jablkami, hruškami, slivkami, morušami, broskyňami, jahodami, malinami, černicami, čučoriedkami, hroznom, orechami (je orech ovocie??) a aj spomínanými ríbezľami.
Okrem toho sa kocháme pohľadom na rozmanité množstvo kvetov, kríkov a ozdobných stomčekov. Sme vďační za tento kus prírody. Ponúkam ukážky.
Pečieme.
A takto zrejú jahôdky.


A kvetinky. Moje obľúbené.

sobota 18. júna 2011

Papkáme, papkáme...

Okrem zdravotného stavu detí ma posledné dni viac ako inokedy zamestnáva premýšľanie o jedle. A to nie len vzťahom na svoj osobný prehnaný záujem oň, keď si cez deň (a obávam sa, že aj večer) priebežne chodím do kuchyne niečo zobnúť, aby som si zdvihla cukor a náladu, ale najmä kvôli stravovaniu našej rodiny ako takému.
Variť len pre dvoch bola brnkačka, hlavne ak je ten druhý, pre koho varíte, taký nenáročný jedák ako môj Drahý. Samozrejme, rešpektujem jeho averziu voči všetkému rybaciemu, ale ak by sa aj stalo, že by bol nútený rybu z neznámych príčin požiť, urobil mi to. Dokonca zašiel tak ďaleko, že mi raz k narodeninám kúpil zavináča, ktorého som v jeho prítomnosti smela zjesť a navyše som hneď potom bola pobozkaná. Viete si predstaviť väčší prejav lásky..?
Variť pre troch bola donedávna tiež pomerne jednoduchá záležitosť. Malý nemal s jedlom problém. Prvé príkrmy si vychutnával, a neskôr tiež jedol s chuťou, kedykoľvek a čokoľvek. Ovocie a zelenina dokonca tromfli sladkosti. Pamätám si na závistlivé pohľady mamičiek na ihrisku, keď som sa dieťaťa opýtala, či chce keksík alebo ovocie a ono začalo nadšene vykrikovať "ovocie, ovocie"! Prvé výkyvy v jeho apetíte som zaznamenala na jeseň, po prvých nehoráznych dávkach antibiotík. Zdá sa, že ho to rozhodilo úplne. Je málo a nad mnohými -na môj vkus nad príliš mnohými - potravinami skučí, že mu nechutia: praženica, jogurty, cestovina... Keby bolo po jeho, žil by len na polievkach a sladkostiach. Nikdy na ňom dobrý apetít nezanechal výraznú stopu - patrí medzi dlhé chudé deti pavúčikového typu, ale teraz rastie ako besný a keď sa vyzlečie, máte chuť plakať.
Slečna tiež už ochutnala inú stravu ako materské mlieko, ale nadšená nie je. Jablko a banán zje, kým jej mamička robí animátorku, ale zeleninu ani za svet. A tak som nútená meniť taktiku: do strúhaného jablka budem musieť prepašovať po troške mäsa a zeleniny a dúfať, že na fintu nepríde. Dievča má však aj iné zdroje ako sa dokŕmiť. Jej prvou skutočne tuhou stravou bola napríklad papierová visačka z nového trička, ktorú sa jej podarilo v nestráženej chvíli odkmasnúť a napolovicu skonzumovať.
Príprava stravy pre celú rodinu k všeobecnej spokojnosti mi teda ukrajuje podstatnú časť môjho času. Navyše, ak varím takmer denne (hoci dokážeme v pohode tlačiť to isté aj viac dní), dochádza mi fantázia. Mám pocit, že točím zopár jedál dokola a rodina mi nepomáha. "Čo mám variť?" pýtam sa často bezradne. "Čo chceš," mávne Drahý rozšafne rukou, čím mi chce dať najavo, že plne dôveruje mojim kulinárskym schopnostiam, ale v danej situácii mi teda vôbec nepomáha. "Nejakú polievku," zaručene odpovie Malý, prípadne ju špecifikuje na svoju najobľúbenejšiu: "slížikovú".
A tak s povzdychom vyťahujem z chladničky zeleninu a z mrazáku kuracinu. Znova. A Slečne strúham jablko. Znova.
Oná inkriminovaná visačka.

štvrtok 16. júna 2011

O chorých deťoch a adrenalínovej matke

Dnešný deň bol položený na oltár starostlivosti o zdravie potomstva. Doobeda i poobede som poslušne mašírovala do priľahlého zdravotníckeho zariadenia, aby som s odborníkmi konzultovala zdravotný stav oboch detí.
Včera večer si Slečna vzala príklad zo staršieho brata a spustila sople. Noc prebiehala podľa očakávania: Slečna chrčala, plakala, dávila sa, najlepšie sa jej spalo v mojom náručí vo zvislej polohe. Časť noci som strávila v sede so spiacim dieťaťom na hrudi. Súvisle sa mi podarilo spať od polnoci do štvrť na dve, potom to bolo len také podriemkávanie, kojenie, nosenie a bdenie nad vrtiacim sa batoľaťom. Nadránom si Slečna zakúrila, ešteže sme zásobení Panadolom aj Nurofenom. Dnes dopoludnia som ju teda vzala ukázať našej MUDre. Zatiaľ som sa nič podstatné nedozvedela - dýchanie čisté, výsledky výteru v utorok. Záver: viróza alebo zúrivo sa derúci chrup. Uvidíme. Deň nebol o nič lepší: Slečna bola usoplená a uplakaná, akurát cez obed si pomerne dobre pospala.
Poobede sme sa s Malým vybrali po výsledky na imunológiu. Robili mu aj kožné testy na alergickú reakciu. Musím povedať, že ma opäť príjemne prekvapil: poslušne si nechal ruky pokvapkať i popichať a hoci v čakárni stonal, že ho to svrbí, žiadny cirkus sa nekonal. Záver: výborná správa je, že náš prvorodený nie je alergik. Horšia (hoci očakávaná) správa je, že má oslabenú imunitu. Vyfasoval preparáty na dlhodobé užívanie. Uvidíme.
Ja od včerajšieho večera fungujem v krízovom režime. Do tohto stavu, podobného tranzu, sa dostanem vždy, ak ochorie niektorý rodinný príslušník. Necítim únavu, hlad, ani spánkový deficit. Som maximálne vybudená, dokážem hravo robiť štyri veci naraz a prídem na skvelé riešenia problémov. Moje nadobličky musia adrenalín priam chrliť. Ešte i teraz, po prebdenej noci a celodennom stodesaťpercentnom výkone mám pocit, že v záujme chorého dieťaťa by nebol problém hoci aj bežať maratón.
Za túto vyšinutú výkonnosť však neskôr draho zaplatím. Keď krízová situácia pominie a hladina hormónov sa dostane do normálu, zmením sa zo superženy na vyčerpaný uzlík nervov. Ale aj to patrí k materstvu. Celkom určite.

pondelok 13. júna 2011

O Malom Sopľavom

Malý opäť osopľavel. Sopľavý bude tuším jeho druhé meno. 
Než nastúpil minulý september do škôlky, bolo to jedno zdravé dieťa, ktoré len tak ľahko niečo neskosilo. A ak áno, pomerne rýchlo sa zotavoval. Od nástupu do detského zariadeníčka je viac chorý ako zdravý. V kolektíve vydrží týždeň, maximálne dva a potom pokračuje podľa rovnakého scenára: upchatý nos, sopeľ, sopeľ, kašeľ, kašeľ, KAŠEĽ, antibiotiká. Keď sme doniesli Slečnu z pôrodnice, práve doberal jednu dávku. No, čo budem hovoriť, nevyhli sme sa tomu, aby novorodencovi nedýchal do tváre so zelenými sviecami pod nosom. Novorodenec to v zdraví prežil. Aby sme však zbytočne neriskovali, nechali sme Malého doma celú zimu, nech zbytočne sestre nedevastuje imunitu. Akonáhle nastúpil do MŠ naspäť, boli sme tam, kde predtým.
V jednej rozprávke musela istá dievčina naplakať plný hrnček sĺz. Neviem, aký časový limit na to mala, ale Malý by ju určite strčil do vrecka: od septembra by bolo sopľa aj za vedro...
A tak keď predvčerom začal posmrkávať, už som len rutinovane podložila matrac, vytiahla arzenál vreckoviek, skontrolovala zásoby kvapiek, sirupov, medu a čaju a s povzdychom čakala, ako sa to vyvinie. Najhoršie sú noci (to si teraz zlizne Drahý, ja ratujem Slečnu s odutými ďasnami): Malý spí plytko, budí sa na upchatý nos a kašeľ, pričom zúri, fňuká, vzdychá, krúti sa, prípadne reve. Treba na to poriadnu porciu trpezlivosti.
Tento vleklý problém nás nakoniec dohnal na imunológiu. Malému po preskúmaní anamnézy dali najprv urobiť krvné testy. Dôkladne sme ho na túto udalosť pripravovali, vedomí si jeho zbabelosti. A hoci by sa mu v čakárni voľakam nevošiel ani zastrúhaný vlas, držal sa hrdinsky. Sedel mi na kolenách, kým sestrička z jeho pidižily vypúšťala jednu skúmavku životodarnej tekutiny za druhou. Pri poslednej bolo jasné, že Malý záver akcie neuvidí: bol čoraz ťažší a ťažší, až sa nakoniec s povzdychom sklátil na jednu stranu a koniec. Omdlel. Dúfam, že nebudeme mať tichú domácnosť ak napíšem, že aký otec, taký syn... Vo štvrtok si ideme po výsledky, tak uvidíme, či to za to vzrúšo stálo.
Malý sa tešil, lebo dnes nemusel ísť do škôlky. A ja sa budem veľmi tešiť, ak to tentoraz zvládneme bez antibiotík.

sobota 11. júna 2011

O sedení, chrupe a spomienkach

Posledných pár dní sa naša Slečna rozhodla, že naplno využije právo batoľaťa na maximálnu pozornosť svojej matky. Darí sa jej to.
V prvom rade si upravila spánkový rytmus: večer zaspí okolo deviatej, ráno sa budí o pol šiestej. Zdá sa, že to, čo som naivne pokladala za epizodické výstrelky, stalo sa pevnou súčasťou denného režimu. A tak kým sa väčšina obyvateľstva ešte slastne obracia na druhý bok, u nás neraz naplno frčí práčka a dovára sa polievka.
Po druhé, Slečna už tretí deň samostatne sedí. Dá sa na štyri a vyškriabe sa do sedu. Ide jej to a ja som pravdaže rada, že je vzhľadom na svoje rozmery taká vrtká. No napriek usilovnému tréningu je predsa len ešte začiatočníčka a veľmi často sa jej sed končí voľným pádom hore alebo doluznačky. Nepríjemné je, ak sa v jej tesnom okolí nachádza tvrdší predmet. V postieľke si takto dokáže malú hlavu oplieskať o tyčky a v ohrádke si stihla na čelo vytetovať sieťku - pri páde sa cez ňu oprela o stojan na kvety. To znamená, že ju mamička musí kontrolovať častejšie a stará sa o jej bezpečnosť.
Po tretie, ide z nej byť šelma zubatá. Na mieste dolnej ľavej jednotky sa jej vytvoril kráter, ktorý je prísľubom rastúceho chrupu. To by vysvetľovalo na jej pomery mrzutú náladu cez deň a nepokojný spánok v noci. Stav ústnej dutiny preto starostlivo kontrolujem, aj keď Slečna je fajnová a nemá rada, ak sa jej hrabem v ústach, prípadne skúšam starú metódu cinkania kovovou lyžičkou. Celkom si vychutnávam posledné bezzubé chvíle, pretože ak si dobre spomínam, Malý ma pri kojení dva razy dosť dokaličil. A to ani zďaleka nebol taký cuckoš ako jeho sestra. Mám sa na čo tešiť.
Mimochodom, to ak si dobre spomínam je dôležité. Prišla som na to, že hoci mám iba päťročného syna, na niektoré veci z jeho útleho detstva si neviem spomenúť. To, čo bolo svojho času považované za nezabudnuteľné, časom prekryli iné zážitky. Ak to nemám čierne na bielom, niektoré skúsenosti, míľniky a dáta sú jednoducho fuč. Škoda, teraz by sa mi niečo z toho aj zišlo. Nevieme si napríklad s Drahým za ten svet spomenúť, kedy sme Malému menili autosedačku vajíčko za väčší model. Prepátrali sme aj staré fotografie a nič. Ak by to náhodou niekto z vás vedel, dajte nám, prosím, vedieť! 

Naživo je to lepšie vidieť.

streda 8. júna 2011

O spánku-nespánku

Odkedy máme deti, spánok je v našej rodine vzácny arikel, ba priam podpultový tovar. Už vôbec nemám spomienku na to, aké to je večer zaspať a zobudiť sa až ráno.
Malý bol odjakživa nespavec ťažkého kalibru. Už ako nemluvňa spával trikrát denne dvadsať minút a v noci býval tak desaťkrát hore. Boli týždne, keď bol schopný budiť sa celú noc v dvadsaťminútových intervaloch. Vyskúšali sme snáď všetko: spávať s ním v jednej izbe a nespávať s ním v jednej izbe, spávať v jednej posteli a nespávať v jednej posteli, vetrať a nevetrať, svetlo i tmu, najesť sa na noc a nenajesť sa na noc, ukladať skôr i neskôr. Čakali sme, kým vyrastie chrup, kým odstavím, kým prejde na jeden spánok. Boli sme láskaví i prísni. Výsledok nulový. Zlepšenie nastalo až v troch rokoch, keď prestal spať poobede. Nočný spánok sa skvalitnil z priemerných ôsmich prebudení na dve-tri.
Zvykali sme si ťažko. Ukrutne ma ničil pohľad do tmavých okien v okolitých bytovkách. Vidieť hodiny ukazovať 01:48 alebo 03:17 mi prišlo vrcholne nepatričné. A zároveň to pomyslenie, že ma čaká ďalší deň, keď mám fungovať na sto percent! Bývali sme unavení, podráždení a bezradní. V tomto bode musím vyzdvihnúť charakter môjho Drahého, ktorý sa o tento stav so mnou spravodlivo delil.
Keď sa mala narodiť Slečna, povedali sme si, že horšie to iste nebude ako čo máme za sebou. A ak by to náhodou bolo také isté, vieme, že síce horko-ťažko, ale prežijeme. Slečna je z iného cesta. Tá nám zas prvé tri mesiace dopriala potešenie zoznámiť sa s dojčenskou kolikou. Nosili sme ju na rukách celý večer a jasali sme, keď zaspala pred polnocou. Väčšinou to bolo okolo jednej-pol druhej. Napriek tomu, že únava nebola menšia, akosi sme to zvládali lepšie. Už sme skrátka mazáci.
Kolika prešla, no citlivé bruško našej Slečne ostalo. Momentálne má obdobie, keď jej peristaltika začne fungovať okolo jednej hodiny rannej a do finále sa dostane medzi pol šiestou-šiestou. Medzitým sa vrtí, funí, mrnčí, krúti a občas pustí salvu, až závesy nadvihne. Ráno sa preberie v spomínanom čase a zakrátko nato má na tváričke úsmev a v plienke čurbes.
Napriek tomu, že mnohokrát spím iba trhano, plytko a mliečne zásobníky majú nepretržitú prevádzku, neprežívam to už dramaticky. Veď bude aj lepšie! A cez deň určite je - veď Slečna si pospí aj trikrát za deň, niekedy dokonca aj zo dve hodinky na jeden šup. A predstavte si, že existujú deti, ktoré uložíte do postieľky a ony bez protestov zaspia samé! To je pre mňa úplne omračujúce zistenie.  
Nuž, hovorí sa, že žiadne dieťa nie je také dobré, aby sa matka nepotešila, keď zaspí. U nás to platí dvojnásobne. Uáá, spala by som. Tak dobrú noc!

pondelok 6. júna 2011

Otázky, otázky

Konečne je ticho. Je až zarážajúce, koľko hluku, šumu a ruchu vedia vyprodukovať dve deti. Slečna neverbálne: piští, hučí, prská, búcha, žvatle, reve. Malý obojako, ale verbálne sa prejavuje rád. Keď bol maličký, bolo ho treba mocne pobádať k tomu, aby zo seba vytlačil pár slov. Teraz ho občas prosím, aby prestal. A hlavne, aby sa prestal pýtať. Opytovacie vety sú Malého obľúbenou formou komunikácie. Niekedy ho podozrievam, že mu ani tak nezáleží na odpovedi, ako na tom, aby udržal konverzáciu. Príklad:
"Zlatko, prosím ťa, ak bude na terase voda, nerýp sa v nej." 
"A keď nebude?"
Pri podobných otázkach mi ostáva rozum stáť. Je schopný opýtať sa na tú istú vec desaťkrát, pričom odpoveď pozná. Zvyčajne sa snažím mu vyhovieť, niekedy mu odporučím, aby začal používať vlastnú hlavu. Naposledy ma dostal otázkou: "Prečo Oľga žobre?" V hlave sa mi vyrojilo množstvo odpovedí, ale ani jedna nebola vhodná pre jeho vekovú kategóriu. Ako mám päťročnému dieťaťu vysvetliť finančnú situáciu asociálnej alkoholičky, potulujúcej sa denne v našej štvrti? A iné.
Ďalšiu kategóriu otázok má na svedomí jeho špeciálna "nedoslýchavosť", ktorú Drahý bezpečne identifikoval ako genetickú záťaž z mojej strany. Ja takisto veľmi často počujem iné, ako sa v skutočnosti hovorí (až v dospelosti som prišla na to, že v piesni "Už troubějí..." sa spieva "...na horách jeleni" a nie "na horách je Lenin"), akurát si to neoverujem otázkami tak často, ako môj syn. Tak napríklad:
"Miláčik, podaj mi, prosím ťa, henten kelímok."
"Čo je to hentenlímok???"
Alebo: "Aká nesymptická Talianka!"
"Aká lienka???"
Vrchol všetkého: "Fuj, ty máš špinavé nechty, maž do kúpeľne, musíme ich vydrhnúť."
"Maminka, prečo vytrhnúť???" (Som Matka Inkvizítorka. Za špinavé ruky trhám deťom nechty. Veru tak.)
Jazykové prešľapy sú rovnako kúzelné. Za všetky aspoň jeden čerstvý:
"To je ale TRTAJLÍK!" (tajtrlík)
Toto ma nikdy neprestane baviť...

nedeľa 5. júna 2011

O pote, komercii a lemurovi

Keď som predvčerom písala, že bolo príjemne teplo, v hodnotení uplynuvšieho víkendu musím konštatovať, že bolo už nepríjemne teplo. Napriek tomu máme za sebou dva pohodové dni, hoci ma chrbát bolieť neprestal, Slečna vstávala obidva dni pred šiestou a zo mňa sa nonstop cedil pot (slovami jednej ruskej autorky: "...z opičky pot sa leje cícerkom").  
V sobotu sme sa v rámci spoločných rodinných aktivít rozhodli navštíviť miestnu ZOO. Prúd potu sa zintenzívnil, kým som zbalila všetko potrebné od náhradného oblečenia pre malých účastníkov zájazdu až po ovocnú desiatu pre Slečnu. Obe deti sme dôkladne namastili, aby nám neoškvrkli a vyrazili sme. Prišli sme pol hodinu po otvorení a pri pohľade na odstavené štyri autobusy a totál plné parkovisko ma obišli mdloby. Narvali sme nášho Megana na kraj príjazdovej komunikácie s tým, že pred nami tam  parkovalo už niekoľko iných nešťastníkov, a tak hádam pokutu nedostaneme sami. Rad pri pokladni sa prekvapivo rýchlo posúval a my sme sa onedlho ocitli vo svete zvierat a ťažkej komercie. Už vstupné nebolo lacnou záležitosťou, ale to, za čo dokážu z vás vytiahnuť aspoň raz toľko predajcovia za múrmi areálu, presahuje limity najbujnejšej fantázie: balóny, pukance, zmrzlina, potom iná zmrzlina a ešte jedna zmrzlina, medovníky, cukrovinky, občerstvenie rôzneho druhu, automaty na kávu a na sladkosti, maľovanie na tvár, fotodarčeky... Konštatovali sme s Drahým, že postaviť si tam stánok so slanou vodou, za víkend zbohatneme. 
Deti reagovali predvídateľne: Slečne išli oči vypadnúť a Malý ostal po chvíli nesvoj z množstva podnetov a ľudí. Napriek tomu si to užíval: videl zvery, pohral sa na ihrisku, dostal balón (ktorý mu uletel) a ešte jeden reklamný zadarmo (ktorý mu už neuletel), zmrzku a džús. Tam však naša rozšafnosť nekončila - zdlabli sme hot dogy, zapili ich kávou a ja som si tradične nechala vyrobiť kľúčenku s fotkami ratolestí. Radšej som si v hlave nepočítala výslednú minutú sumu, lebo ako ma Drahý presviedčal, sme na výlete, tak čo.
Naša Slečna sa znova prezentovala ako uvedomelý tvor: čučala z kočíka, ani nedýchala, bez problémov schlamstla celú misku ovocia, pospala si a s úsmevom fungovala ďalej. Zlatíčko je to.
Keď nás po troch hodinách turniket úspešne vypľul do reálneho sveta, padla mi sánka. Na totál zapratané parkoviko pribudlo ešte niekoľko autobusov a za naším opusteným Renaultom sa vinul nekonečný had zaparkovaných vozidiel. Ešteže sme sa nerozhodli prísť poobede!
Zo všetkých zvierat ma tentoraz najviac oslovil Lemur, ktorý mal v popise aj nasledovnú charakteristiku: "Najobľúbenejšou činnosťou lemura je sedieť opretý chrbtom o kmeň stromu s rozhodenými rukami a nohami tvárou k slnku. V tejto pozícii vydrží značný čas." Ach, byť tak na chvíľku lemurom!
Biely tiger. Malému sa dostalo poučenie, že ak si nebude poriadne umývať zuby, ostanú mu rovnako žlté ako tejto šelme.

piatok 3. júna 2011

O všetkom peknom

Písala mi milá kamarátka J., že jej moje príspevky pripadajú pesimistické. Rozhodla som sa teda, že dnes sa sústredím len na to pekné, čo nám deň priniesol. (Úplne zamlčím skutočnosť, že ma rozbolel môj zdevastovaný chrbát a pohybujem sa ako android.)
Ako prvé optimisticky zabodovalo počasie: bolo teplo, slnečno, deti mali na sebe len to najnutnejšie. Malý mal ohromnú radosť z toho, že mohol behať len v kraťasoch hore bez. Poobede sme sa teda mohli vybrať na zmrzlinku. Slečna sa vyškierala z kočára a machrovala v novom klobúčiku (kam sa hrabe obchodné centrum na Číňana!), Malý hopkal vedľa a choval sa spôsobne. Prvú zmrzlinku sme kúpili spoločne, sadli sme si ku stolíku a vychutnávali sme si každý svoje: Malý zmrzku a ja pohľad na spokojné deti. Synáčikovi sa však málilo, drankal ešte jednu porciu. Dostal do ruky groš s tým, že ak má chuť, môže to skúsiť sám a ja ho budem od stolíka monitorovať. Chvíľu váhal, ale mlsný jazyk vyhral. Učinil tak svoju prvú obchodnú transakciu v živote a bol na seba patrične hrdý.
Preskočila som dopoludnie, kde si naša Slečna zmyslela spinkať skoro dve hodiny. Celý čas som strávila s Malým. Čítali sme si knižku a ja som skoro priadla blahom, keď ma po každej kapitole súril: "Ešte, maminka." Čítanie kníh pre seba alebo pre iných je moja obľúbená disciplína a teší ma, že tomu náš starší potomok konečne tiež prichádza na chuť. Potom sme spolu varili polievku a nakoniec sme si zašermovali fixkami.
Naša Slečna sa už plazí. Na to, že má 6 a pol mesiaca, dokáže sa pomerne šikovne presúvať. Neprestane ma fascinovať pohľad na batoľa, ktoré sa so sfanatizovaným výrazom na uslintanej tvárične plazí a gúľa smerom k predmetu svojho záujmu. Má vlastný štýl, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani mariňák. Aj dnes som sa teda bavila tým, že som jej na posteli porozkladala hračky a pozorovala som jej fyzické výkony.
Bonusom dnešného dňa bol fakt, že Drahý prišiel z práce domov skoro o dve hodiny skôr ako zvyčajne. Hneď mi bolo veselšie.
Vlastne to bol celkom vydarený deň. Presne v duchu starej českej piesne: "Sečti všechny dary, které Pán ti dal - a v tvém srdci musí zaznět píseň chval!" Stačí už len to, že sme zdraví a máme sa radi.
Že vraj jogurtová...

štvrtok 2. júna 2011

Robinsonom vo vlastnom byte

Keď sa mi ráno podarilo Slečnu presvedčiť, že ešte nevstávame, ukazoval digitálny budík 5.32. No keď som sa po nejakej dobe prebrala a ospalým okom som chcela skontrolovať čas, budík už neukazoval nič. Chvíľu mi trvalo, než informácia dorazila do mozgu, ktorý bol doslova v "spiacom režime". Aha, nejde prúd.
Pohrávala som sa s myšlienkou, že si to nebudem všímať. Potom som však z vedľajšej izby začula dupot bosých nôh; neklamné to znamenie, že vo zvyšku bytu už vrie život. Tipovala som niečo medzi pol siedmou a siedmou a zároveň som prinútila nefunkčný mozog k úvahe, kde máme nejakú časomieru, neodkázanú na elektrickú energiu. Zvláštne, za bežných okolností som si to nikdy takto špecificky neujasňovala. Niežeby nám nikdy nevypadol prúd, ale nepamätám si, kedy naposledy to bolo ráno v exponovanom čase. Spomenula som si na obývačkové hodiny, ktorým nedávno Drahý vymenil batérie, takže budú zrejme spoľahlivým ukazovateľom. Mobilu som veľkú šancu nedávala - je to síce skvelý model, ale pomerne starý a často pýta papať. Milo ma prekvapil. Dozvedela som sa, že bolo niečo pred siedmou.
Pozdravila som sa s mužskou časťou rodiny a s úľavou som zistila, že Drahému nie je treba nič žehliť, inak by musel do práce ísť v rovnako dokrčenom stave, v akom z nej chodí domov (ďalšia ukážka sizyfovskej práce ženy v domácnosti). Vybrala som sa teda do kuchyne urobiť raňajky. Automaticky som zapla rádio - o siedmej idú správy - a konvica mi zmrzla v ruke na pol ceste k drezu. Hmm, horné končatiny dnes vedú nad mozgom hladko dva nula. Chvíľu som v zmätku uvažovala, čo teraz. Potom som si spomenula, že predsa máme plyn (trikrát sláva kombinovaným sporákom!) a vzápätí sa mi v mysli vynorila spomienka z detsva na hvízdajúci zelený čajník. Čajník nemáme, vodu som prevarila menej štýlovo.
Drahý odišiel do práce a ja som osamela. Dnes som sa však cítila oveľa viac osamelá. V byte bolo nejako mŕtvo. Všetky displeje boli vyhasnuté, bez života. Pevná linka rovnako. A hoci mi rádio a PC nehučia nonstop, predsa len poskytujú aký-taký link s vonkajším svetom. Bola som odrezaná a až ma samotnú prekvapilo, aké nepríjemné to bolo.
Prúd naskočil o 7.45, dokonca som stihla svoju obľúbenú predpoveď počasia. V byte sa ozvali známe živé zvuky: bzukot chladničky, hukot vetráka, pípnutie naskočivšej pevnej linky, rozžmurkala sa neónka v kuchyni, ktorú ráno nik nezhasol. Uľavilo sa mi.
Dnes som učinila zaujímavé poznanie: k pocitu osamelosti kupodivu stačí aj taká banalita, ako dvojhodinový výpadok prúdu. Som skrátka zhýčkaný produkt modernej doby. Byť tak Robinsonom, neprežijem prvých dvadsaťštyri hodín...